Starý ír leží doma v posteli a umiera. Ako sa čoraz častejšie zmieta v agónii blížiacej sa smrti, zrazu v jednom zo svetlejších okamihov ucíti, ako sa zdola z kuchyne ťahá vône jeho zamilovaných syrových koláčikov. Zoberie posledné zvyšky svojich síl a zdvihne sa z postele. A zatiaľ čo sa opiera rukami o stenu, dotackať sa k dverám. Oboma rukami sa pridrží zábradlia a s nadľudským úsilím zíde po schodoch dole. Tu sa oprie o dvere do kuchyne, aby si oddýchol a trochu sa vydýchal. Keby bol po smrti, myslel by, že je v raji, pretože kuchynský stôl je pokrytý voskovaným papierom a na ňom lahôdka nad lahôdky - desiatky syrových koláčikov.
Je to nebo? Alebo je to skôr posledný akt lásky jeho milujúcej ženy, s ktorou zdieľal po šesťdesiat rokov dobré i zlé a ktorá ho chce ešte naposledy potešiť, skôr než on opustí toto sĺz údolí? Zobral v sebe posledné zvyšky síl a vydal sa smerom ku kuchynskému stolu. Ale predchádzajúce cesta ho natoľko zmohla, že zatackal a dopadol na kolená tesne vedľa stola. Syrové bochníčky mal na dosah. Jeho popraskané pery sa otvorili a on skoro cítil na jazyku chuť syrových bochníkov skôr, než niektorý vložil do úst. Tak silný zážitok ako by ho vracal do života. Pomaly natiahol svoju trasľavú, vrásčitú ruku smerom k najbližšiemu koláčiku na kraji stola, keď v tom zrazu dostal cez ruku vareškou.
"Necháš je byť! Tie sú na pohreb!"
