fiogf49gjkf0d
"Dobrý deň, chcel by som strunu." - Povedal som v hudobninách, keď si ma starší, tučný pán majiteľ všimol.
"No dobre, ale akú?"
"Tú najtenšiu."
"Aha, ale nylonovú, kovovou alebo hladenú? A na čo? Na klasickú gitaru? Elektrickú? Banjo alebo mandolínu? Pre ukulele?"
"Ja to chcem do krájača na vajíčka." - Vyhŕkol som. Netušil som, že to bude tak zložité.
Majiteľ sa začal smiať, po chvíli sa smiech postupne stratil a opatrne sa spýtal: "Vy to myslíte vážne?"
Prikývol som.
"Áno."
Predavač sa nervózne rozhliadol po svojom obchode a potom náhle vystrelil naslepo: "Vy na to hráte?"
Pokrútil som hlavou: "Nie."
Majiteľ sa ostro nadýchol, ale nepovedal nič. Potom dlho vzdychol a sklonil sa pod pult. Chvíle hrabanie a ozývalo sa: "... musel dostať priepustku ... ... vajíčko, ty vole! ... ... mi poser basu, vajíčko !!"
Potom sa na chvíľu vynoril a ešte sa spýtal: "Ako fakt vážne?"
Znovu som prikývol. "No áno."
Zase zmizol a zase mrmlanie: "... to mi nikto neuverí ... vole, krájač na vajíčka! ... ... Zabaliť to tu! ... Prečo to so mnou vlani nešlahlo rovno ..."
Nakoniec sa vynoril , zadychčaný, celý červený, hodil na pult strunu, ja som si ju kúpil, poďakoval a odchádzal. Na pozdrav ani neodpovedal.
Len, čo som dovrel dvere, ozval sa za mnou rev: "A ČO NA KNEDLE ?! NECHCE NIEKTO NA KNEDLE? Doprdele!"
Musím si starostlivo poznamenať, aby som sem už v živote nešiel ...
